Chomsky vybudoval celú svoju reputáciu politického disidenta na jeho používaní faktov. Jeho najmocnejšie zbrane v jeho spisoch sú empirické údaje. Pokým Chomsky iste uznáva existenciu ideológie, je to vždy ideológia jeho protivníka – propaganda vlády, zaujatosť médií, pózovanie pseudo-intelektuálov. Pre Chomskeho, ideológia kryje nespravodlivosť. Maskuje neslobodu v mene slobody, vojnu v mene mieru, imperializmus v mene humanizmu, atď.

Hoci Chomsky nieje marxista, jeho prístup k ideológií sa ponáša na starý marxistický názor o falošnom vedomý, predstava, že ľudia boli oklamaný propagandou ich vladárov a musia byť z tohoto spánku prebudený aby videli aký svet skutočne je. Chomsky na začiatku svojho diela Potrebné Ilúzie (Necessary Illusions) hovorí: „občania demokratických krajín by mali podstúpiť kurz intelektuálnej sebaobrany aby sa chránili pred manipuláciou a ovládaním.“ Chomskeho pohľad naznačuje binárne delenie sveta na fakty a mýty. Stačí si iba spomenúť na Chomskeho vplyvný propagandistický model na štúdium médií, Orwellovský neologizmus špecifikujúci jeho spisy, alebo  nedávnu diskusiu o členoch Tea Party ako o ľuďoch „naprogramovaných k nenávisti a strachu z vlády“. Chomsky teda definuje svoju pozíciu ako mimo ideológie.

Chomskeho metóda na dekonštrukciu oponentovej ideológie spočíva v zaplavení oponenta zdanlivo nekonečným množstvom faktov a protiargumentov dokazujúcich falošnosť propagandy. Aj tento druh práce je bez pochýb veľmi užitočný, ale akokoľvek sú fakty dôležité, tento prístup nieje vždy dostatočný. Pretože Chomsky podceňuje, alebo dokonca ignoruje jeho vlastné ideologické predpoklady, nesprávne sa domnieva, že fakty samotné môžu zvalcovať opačné názory. Aj keď fakty môžu hrať na jeho stranu a to takmer vždy hrajú, jeho politický výklad nieje zaručený iba chladnými, tvrdými faktami. Nieje žiadna kráľovská cesta medzi faktami a ich interpretáciou. Hviezdy môžu žiariť, ale ich svetlo ešte nemusí prinášať súhvezdie. Žižek však nieje prvý, ktorý vznáša túto kritiku proti Chomskemu. Ako povedal Edward Said v recenzií Osudného Trojuholníka (Fateful Triangle), „Pre Chomskeho sú tu fakty nato, aby boli uznané […] [ale jeho práca] nieje  dosť kritická a hĺbavá nad svojimi vlastnými predpokladmi“ („Permission to Narrate“, Journal of Palestine Studies 13.3 [1984]).

Pokým Chomsky hovorí na úrovni faktov, Žižek sa zaoberá ideologickou oporou ktorou sú vysvetlované. Dôležité však je, že to neznamená, že pre Žižeka fakty niesú dôležité, prosto preňho niesú najdôležitejšie. Toto je dôvod, prečo je Žižek často kritizovaný pre nezrovnalosti v jeho dielach. Hoci každá chyba v empirických údajoch je neželaná, Žižekove diela nestoja a nepadajú iba na faktoch samotných. Pre ňeho, ako aj pre ďalších teoretikov, fakty nikdy nehovoria samé za seba. Vždy sú filtrované a interpretované neviditeľnými silami. Pokým Chomskeho prístup navrhuje boj proti mýtom faktami, Žižek ich odmieta takto ostro oddeľovať. Nieje preňho cieľom utiecť pred ideológiou, ale objaviť jej trhliny a nedostatky – výnimky dokazujúca falošná tvrdenia ideológie.

Nieje teda prekvapujúce, že Chomsky dokáže Žižeka tak jednoducho prekonať pri téme Červených Khmérov. Fakty sú pre Chomskeho domáca pôda a ak sa tam Žižek odváži vydať, prehrá. V tomto ohľade Žižekove tvrdenie, že Chomsky sa mýli na empiricky mýli nieje nič viac ako provokácia a nemalo by byť brané vážne. Ale čo nedokážu Žižekovi kritici uznať, je ako rýchlo sa môžu karty obrátiť. Keď Chomsky rozpráva o ideológií, jeho slová znejú neohrabane a naivne hocikomu znalému Žižekovej práce, alebo všeobecnejšie, prednáške o kontinentálnej filozofií a kultúrnej teórií. Z tohto dôvodu má Žižek pravdu, keď tvrdí, že Chomskeho problém je oveľa širší ako Žižek samotný. Ako píše, „Náš konflikt je […] iba nová kapitola v nekonečnom súboji medzi takzvanou kontinentálnou filozofiou a Anglosaskou empirickou tradíciou.“

Debata medzi Chomskym a Žižekom nieje jedna z jednoducho vyriešených. Nieje to tak, že by jeden mal pravdu a druhý sa mýlil. Je to problém dvoch intelektuálov uvažujúcich na iných úrovniach abstrakcie a pokým Chomskeho práce sú najlepšie na úrovni faktov, Žižek je doma v oblasti teórie. Je jasné, že Chomsky je jedným z najlepších píšucich politických pozorovateľov, a zrejme nieje zveličovaním tvrdiť, že väčšina z ľavice stojí práve za ním. Ale nesprávnym pochopením fungovania ideológie, Chomsky riskuje, že sa chytí do vlastnej pasce, dopustí sa tej istej chyby z ktorej obviňuje oponentov. Nebezpečenstvo pri Žižekovi je iné. Keď jeho práce zanedbávajú fakty, riskujú, že sa z nich stane presne to, čo Chomsky hovorí, teda prázdne pózovanie. Keď sú však ukotvené v pevných empirických údajoch, Žižekove teoretické výskumy sú skutočne inšpiratívne. Práve pre toto boli jeho slová tak nadšene prijaté nielen v niektorých akademických kruhoch ale aj mnohými aktivistami pracujúcimi od Zuccotti Parku v New Yorku až po Istanbulské Taksimské námestie. Z tohto pohľadu si neprotirečia. Napriek všetkému povyku, ich spôsoby uvažovania by mohli veľmi dobre fungovaťaj spolu.

Za účelom dokázať ako sa môžu Chomsky a Žižek dopĺňať, napriek ich nezhodám, siahnem po príbehu s ktorým by sme už mali byť oboznámení: pokračujúci príbeh informátora Edwarda Snowdena a jeho odhaleniach o praktikách NSA. Informácie poskytnuté Snowdenom zmenili rámec diskusie, ich dopad bol ohromný. Teraz rozprávame o faktoch, o dôležitosti nových informácií pre pochopenie súčasnej situácie. Prienik týchto informácií do verejnej sféry mal za následok ústup vlády do obrany. Stačí si iba vzpomenúť ako Snowdenove informácie okamžite odhalili, že riaditeľ národnej rozviedky James Clapper klamal priamo Kongresu. Od Glenna Greenwalda a redakcie časopisu The Guardian bolo prezieravé, že Snowdenove odhalenia publikovali postupne, čím zabránili aby sa táto kauza rýchlo stala iba včerajšími správami.

Teraz sa pozrime, ako rýchlo sa príbeh mení. Po prvotnom šoku, mocenská štruktúra dokáže rýchlo použiť nové informácie pre svoje účely. Presne ako Herbert Marcuse hovorí v Jednorozmernom človeku (One-dimensional Man), to čo najskôr pôsobí ako podvratné môže byť „rýchlo strávené statusom quo v rámci jeho vhodnej výživy“. Predstavitelia vlády sa teda už nezaoberajú prospešným obsahom Snowdenových tvrdení. Skôr ich obhajujú v mene boja proti terorizmu. Touto cestou miesto boja skĺza z jednej dimenzie do inej, od sporných faktov k sporným interpretáciám.

Vo svetle nedávneho škandálu NSA nám Chomsky a Žižek ponúkajú odlišné prístupy, oba sú však nápomocné pre kritiku zo strany lavice. Cesta vpred je pre Chomskeho jasná. Tvárou v tvár novým odhaleniam o sledovaniach, Chomsky sa môže pustiť do zberania dát, porovnávajúc vznešené vyhlásenia politikov o slobode s ich pritajenými činmi, odhaľujúc tak ich naprosté pokrytectvo. Chomsky ovládol tento spôsob argumentácie, perfektne ju predvádza aj v diele Zvrchovanosť alebo prežitie (Hegemony or Survival) kde porovnáva demokratické vyhlásenia Bushovej vlády s jej nedemokratickými činmi. Taktiež by mohol ukázať, že praktiky NSA niesú zvláštnou historickou odchylkou, ale iba pokračovaním minulých zvykov – najmä kontrašpionážny program FBI (COINTELPRO) v rokov 1950 do skorých 70-tych rokov.

Na druhej strane Žižek by mohol postupovať niekoľkými smermi. Mohol by sa uberať cestou ideológie cynizmu, tak ako v úvode diela Vznešený cieľ ideológie (The Sublime Object of Ideology), za účelom dokázať ako môžu byť prejavy rozhorčenia týkajúce sa špionážnych aktivít NSA znakom nečinnosti, náhradou namiesto zmysluplného politického boja. Veľmi dobre vieme, čo robíme, no napriek tomu to robíme, vieme že nás vláda špehuje, napriek tomu ju stále podporujeme (voľbami, atď.). Žižek by tiež mohol prihliadnuť na to ako sledovacie praktiky zlyhávajú v roli metód subjektivizácie, ako existencia informátorov typu Thomas Drake, Bradley Manning, Edward Snowden a iných ktorý budú následovať v ich stopách dokazuje, že technológie sledovania a ich sprievodné ideológie o bezpečnosti nikdy nemôžu zaručiť plnú spoluprácu ľudí ktorých majú kontrolovať. Presne ako Žižek stále znova zdôrazňuje, subjektivizácia zlyháva.

Dôležité je, že žiaden z týchto prístupov nieje nesprávny. Oba prinášajú produktívne cesty pre ďalšie zamyslenia a úvahy. Navyše politické boje sa nikdy neodohrávajú iba na jednom mieste, alebo na jeden úrovni abstrakcie. Skôr sa zdá, že sa odohrávajú všade a na niekoľkých úrovniach naraz. To znamená, že odopierať si prístup k dôležitým prínosom Chomskeho alebo Žižeka by bolo sebadeštrukčným prejavom. Súčasné mocenské štruktúry neobmedzujú svoje pole pôsobenia iba na jedinú úroveň abstrakcie a to by sme nemali ani my. Aby sme sa im mohli postaviť tvárou v tvár, musíme spestriť naše stratégie. To znamená, že Chomskeho prezieravé politické analýzy a Žižekove kreatívne výskumy v poli ideológie môžu byť obe nápomocné. Zvažovanie medzi nimi dvoma teda nie úvahou  a výberať medzi nimi je vždy nesprávne. Prečo vyberať iba jedného, keď môžeme mať kludne oboch?

Z http://www.newleftproject.org přeložil Hrobin

Přejdi na 1. část – ZDE