Ako nám Wikileaks otvorili oči ohľadom ilúzie slobody
Pamätáme si výročia, ktoré značia dôležité udalosti našej doby: 11. september (nie iba útok na dvojičky z roku 2001, ale aj vojenský puč na Allendeho vládu v Čile roku 1973), Deň D, atď. Možno by sme sem mali pridať aj ďalší dátum, 19. jún.
Väčšina z nás si cez deň dá rada prechádzku a prevetrá si hlavu. Tí, čo to nemôžu robiť, musia mať dobrý dôvod, môžu mať prácu, ktorá im to neumožnuje (banníci, posádka ponorky), alebo zvláštnu chorobu, ktorá robí zo slnečného svetla smrteľné nebezpečenstvo. Dokonca aj väzni dostávajú svoju hodinku denne na prechádzku po čerstvom vzduchu.
Dnes, 19. júna sú to dva roky čo bol Julian Assange tohoto práva zbavený, je nastálo odkázaný na apartmán Ekvádorskej ambasády v Londýne. Pokial by vykročil z apartmánu v okamihu by bol zatknutý. Čím si toto zaslúžil? Vpodstate môžeme chápať autority, Assange a jeho kolegovia bývajú často označovaný za zradcov, ale sú niečím oveľa horším (v očiach autorít).
Assange sám seba označil za „špióna pre ľudí“. „Špehovanie pre ľudí“ nieje jednoduchá zrada (ktorá obnáša byť dvojitým agentom a predávať naše tajomstvá nepriateľovi), je to niečo omnoho radikálnejšie. Nabúrava to celý systém špehovania, základy tajnosti, keďže cieľom je odhaľovať tajomstvá verejnosti. Ľudia pomáhajúci Wikileaks už niesú obyčajný udavači, zavrhujúci nelegálne praktiky súkromných spoločností (bánk, tabakových a ropných firiem), už dokonca pohrdajú štátnymi autoritami, ktoré berú na zodpovednosť pred verejnosť.
Od Wikileaks sme sa nedozvedeli nič, o čom by sme už netušili, že to tak je, ale jedna vec je vedieť niečo vo všeobecnosti a iná dostať konkrétne údaje. Je to trochu ako vedieť, že nás podvádza partner. Človek o tom môže akceptovať abstraktnú predstavu, ale bolesť prichádza až keď sa dozvie o šťavnatých detailoch, keď má obrázky toho, čo robili.
Nemal by byť každý slušný občan Spojených Štátov hlboko zahanbený pri konfrontácií s takými faktami? Doteraz bol postoj bežného občana pokrytecké dištancovanie, radšej sme ignorovali špinavú prácu vykonávanú tajnými službami. Odteraz už ale nemôžeme predstierať, že o ničom nevieme.
Nestačí nazerať na Wikileaks ako na protiamerický fenomén. Štáty ako Čína a Rusko sú väčšími utlačiteľmi ako Spojené Štáty. Len si predstavte, čo by sa stalo niekomu ako Chelsea Manning na Čínskom súde. Pravdepodobne by nebol žiaden verejný proces, iba by zmizol.
Spojené Štáty sa k väzňom nechovajú až tak brutálne, kvôli ich technologickým prioritám, jednoducho nepotrebujú tak otvorene brutálny prístup (ktorý sú však ihneď ochotný použiť v prípade potreby). Ale práve toto je dôvod, prečo sú Spojené Štáty ešte väčším ohrozením ako Čína, ich spôsoby ovládania niesú tak vnímané, zatial čo Čínska brutalita je verejne vystavovaná.
V krajinách ako je Čína sú obmedzenia slobody jasné každému, niesu tu žiadne ilúzie. Avšak v Spojených Štátoch sú formálne slobody garantované, takže väčšina ľudí svoj život berie ako slobodný a niesú si anilen vedomí rozsahu kontroly štátnymi mechanizmami. Vynášači informácií robia niečo oveľa dôležitejšie ako oznamovanie toho zjavného, odsudzovanie otvorene utlačitelských režimov. Verejne preukazujú neslobodu, ktorá je základom samotnej situácie, v ktorej sa vnímame ako slobodný.
V máji 2002 bolo oznámené, že vedec z New Yorskej univerzity pripojil počítačový čip schopný vysielať základné signály priamo do mozgu potkana, umožňujúc tak vedcom ovládať jeho pohyby mechanizmami podobnými ako v hračkárskych autíčkach na diaľkové ovládanie. Po prvý krát bola slobodná vôľa zvieraťa ovládnutá vonkajším zariadením.
Ako tento úbohý potkan vnímal jeho pohyby, ktoré boli vpodstate riadené z vonku? Mohol byť úplne nevedomý toho, že je riadený? Možno práve tu je rozdiel medzi čínskymi občanmi a nami, slobodnými občanmi západných, liberálnych krajín. Čínsky ľudský potkani sú si aspoň vedomí toho, že sú ovládaní, pokým my sme tí hlúpi potkani, čo pobehujú bez toho, aby vedeli ako sú ich pohyby monitorované.
Ženie sa Wikileaks za nereálnym snom? Určite nie, dôkazom je, že svet sa už od zverejnenia ich objavení zmenil.
Nielen, že sme sa dozvedeli o nelegálnych aktivitách Spojených Štátov a iných veľkých mocností. Nielen, že Wikileaks dotlačili tajné služby do defenzívy a uviedli do pohybu legislatívne úkony na ich lepšiu kontrolu. Wikileaks dosiahli oveľa viac, milióny obyčajných ľudí si uvedomili, v akej spoločnosti to žijú. Niečo, čo sme doteraz ticho tolerovali ako bezproblémové, sa stalo problémovým.
Práve preto bol Assange obvinený zo spôsobenia toľkej škody. Pritom v aktivitách Wikileaks nieje nič násilné. Všetci poznáme klasické scény z kreslených filmov: postavička prebehne cez okraj útesu, nevšímajúc si toho, že už pod sebou nemá zem, no padať začne až keď sa pozrie pod seba a zistí, že je nad priepasťou. Wikileaks robí práve to, že pripomína tým pri moci, aby sa pozerali dole.
Reakcie prílišnej väčšiny ľudí, ohlúpnutých médiami, na odhalenia Wikileaks by mohli byť najlepšie zhrnuté pamätnými riadkami záverečnej piesne Altmanovho filmu Nashville: „Môžeš mi hovoriť, že niesom slobodný, ale netrápi ma to.“ Wikileaks to mení. A naneštastie práve toto sa mnohým ľudom nepáči.
Preklad z www.theguardian.com.