„Nesúhlas nieje konflikt medzi niekým kto hovorí biela a iným kto hovorí čierna. Je to konflikt medzi niekým, kto hovorí biela a druhým ktorý hovorí biela, ale nemyslí tým tú istú vec.“

-Jacques Ranciere

Zhruba rok dozadu môj priateľ spomenul, že by rád počul debatu medzi slávnymi disidentami Noamom Chomskym a Slavojom Žižekom. Uistil som ho, že taká debata sa nikdy neodohrá  a aj ak by sa odohrala, nemali by si čo povedať. Hoci moja prvá predpoveď bola úplne vedľa, tá druhá bola prekvapivo trefná. Aj keď sa slovný súboj medzi anarchistickým lingvistom a komunistickým psychoanalytikom sice odohral, očakávaná Veľká Debata v podstate ani debatou nebola. Zdalo sa, že sa ani nerozprávajú spolu, že obaja iba zdôrazňovali svoje argumenty v jazyku, ktorému sa ten druhý vôbec nesnažil pochopiť.

Chomsky ani Žižek niesú nováčikmi v intelektuálnych sporoch. Obaja majú za sebou mnoho diskusií a debát s radom osobností – od Alana Dershowitza po Michela Focaulta v prípade Chosmkeho a od Davida Horowitza po Ernesta Laclau v prípade Žižeka. Avšak iba nedávno sa tak priamo zamerali na seba navzájom. Čo presne je predmetom sporu medzi týmito dvoma radikálnymi mysliteľmi? Čo iné, okrem ega, je v stávke? A čo je dôležitejšie, prečo by sme sa my z ľavice mali vôbec obťažovať vyberaním strany, keďže to znamená ísť proti svojim vlastným v časoch keď by  naše úsilie mohlo byť lepšie vynaložené na niektoré z mnohých prebiehajúcich politických káuz  –  neustále kapitalistické krízy, svetové sledovacie škandály, vražedné útoky bezpilotných lietadiel, boj proti informátorom, prevraty, revolúcie a kontrarevolúcie? Ak nás má spor Chomsky-Žižek iba odpútavať od týchto skutočností, potom by bolo možno lepšie naň zabudnúť.

Avšak ja, ako obdivovateľ oboch intelektuálov, nato nechcem prosto zabudnúť a myslím si, že je možné produktívne pristúpiť k tomuto konfliktu takým spôsobom, aby sa predišlo väčšine zbytočných hádok a výsť z neho s lepšou predstavou toho ako sa ich na oko rozdielne názory dopĺňajú. Po rekapitulácií debaty a kritického posúdenia ich stanovísk, preskúmam ako obaja prispeli k nášmu hodnoteniu súčasnej politiky krátkym pohľadom na aktualitu zo sveta, vyzradenie tajomstiev NSA Edwardom Snowdenom. Radšej ako nasledovať jedného alebo druhého, myslím, že by sme urobili lepšie, keby sme urovnali ich zdanlivé rozpory a vyšli z tejto situácie relatívne nezranený. Pri výbere medzi Chomskym a Žížekom by naša odpoveď malo byť jasné a zvučné vyhlásenie: „Áno prosím!“.

Súboj sa začal, keď bol na Youtube v júny 2013 zverejnený výňatok z interview s Chomskym z konca roku 2012. Tu sa Chomskeho pýtali na intelektuálov ako Derrida, Lacan a Žižek. Chomsky bez prikrášlenia odsúdil ich prácu ako prázdne pózovanie, stavajúc ich štýl a metódy proti „empiricky overiteľným tvrdeniam serióznejších“ odvetvi ako sú tvrdé vedy. Chomsky zdôraznil najmä Žižeka ako „extrémny príklad“ tohoto smerovania a pochyboval, či by mala vôbec Žižekova práca byť za prácu označená.

Chomskeho pripomienky sa rýchlo rozšírili a rozpútali vášnivé debaty naprieč celým spektrom médií. O týždeň na to sa na Youtube objavilo ďalšie video, tentokrát prevzaté z rozhovoru so Žižekom v Londýne. Po uznaní „hlbokého rešpektu“ Chomskemu, Žižek kritizoval jeho empirickú metódu politickej analýzi, dokonca žartoval, že „nepozná človeka, ktorý by bol empiricky viac na omyle“ ako Chomsky. Žižek potom vytiahol niektoré staré obvinenia voči Chomskemu, vyzdvihujúc jeho kontroverzné spisy o Červených Khméroch, tvrdiac, že oni dokazujú ako empirická analýza nevyhnuteľne míňa pointu. Žižekova hlavná výtka voči Chomskemu bola, že sa stavia nezvyčajne chladno k fungovaniu ideológie.

Za týmito tvrdeniami sa objavilo niekoľko otvorených dopisov v ktorých objasňovali svoje tvrdenia. V dopise pomenovanom „Fantázie“, Chomsky rázne poprel, že by sa dopustil nejakých chýb v jeho práci o Kambodži a smelo vyhlásil, že by bol spokojný ak by sa práca znova vytlačila tak ako je. Ďalej povedal, že rozširovaním takýchto obvinení iba opakuje propagandistické vyhlásenia Americkej vlády, sústrediac sa  na „hodnými obeťami“ nepriateľov USA a nie „nehodnými obeťami“ ich spojencov (napríklad vo Východnom Timore). Proti Žižekovmu obvineniu, že jeho práca podceňuje ideológiu, Chomsky oponuje, že nielen uznáva ideológiu, ale dokonca zasvätil veľkú časť svojho života boju proti jej klamom.

Žižek sa na oplátku pokúsil objasniť jeho poznámky o Kambodži, tvrdiac, že jeho úmyslom nebolo označiť Chomskeho za prívrženca genocídy. Proti Chomskeho obvineniam, že sa sústredil iba na „hodné obete“ uviedol niekoľko príkladov zo svojich vlastných prác v ktorých taktiež rozoberal „nehodné obete“ z Východného Timoru. Opäť v útoku, Žižek tvrdí, že Chomsky v skutočnosti nechápe význam slova ideológia. Dodáva, že Chomsky si neuvedomuje ideologické pozadie jeho vlastného stanoviska. Podľa Žižeka to znamená, že Chomsky neprichádza na jeho rozdelenie obetí na „hodné“ a „nehodné“ z hľadiska objektívnej analýzy tvrdých faktov. Naproti tomu, aj najobjektívnejšie vypadajúce analýzi majú vždy zárodok predpojatosti, predpokladov a procesov bežiacich bez povšimnutia v pozadí.

Zdá sa, že tí ktorí sledujú túto debatu, vždy zapadajú jasne na jednu alebo druhú stranu. Buď sa prikláňajú k Chomskemu a odsudzujú Žižeka ako pôvodcu pseudo-intelektuálneho balastu alebo obhajujú Žižeka a tvrdia, že Chomsky ho jednoducho nechápe. Bolo by príliš jednoduché oboch ponížiť na obyčajné karikatúry a tvrdiť, že pre Chomskeho sú dôležité iba fakty a pre Žižeka fakty vôbec nič neznamenajú. Ani jeden by nesúhlasil s tak obyčajným opísaním ich stanoviska, avšak z tejto debaty môže byť vyvodených niekoľko hraničných bodov v ich názoroch. Kým Chomsky – aspoň v jeho politickej práci – elegantne operuje na úrovni empirických údajov a spolieha sa na jeho encyklopedické uchopenie faktov pri útoku na oponentov, Žižek sa zaujíma viac o spôsob akým ľudia tieto fakty vnímajú, symbolické zákony a predpisy ktoré ohraničujú ich chápanie sveta. Teda, ak Chomsky kladie dôraz na fakty, pre Žižeka je najdôležitejšia ideologická štruktúra podfarbujúca ich vysvetlenie.

Dôležité je, že tieto dva uhly pohľadu niesú tak diametrálne odlišné ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. To, čo sa tu odohráva nieje nezmieriteľné protirečenie, ale prípad odlišných dimenzií. Chomsky a Žižek jednoducho niesú v jednej názorovej rovine. Operujú z odlišných úrovní abstrakcie, podľa môjho názoru sú však obe dôležité a v politickom boji potrebné.

(Konec 1. části)

Z http://www.newleftproject.org přeložil Hrobin

Přejdi na 2. část – ZDE