PhDr. Marek Hrubec, PhD. (1968) je známy český politický filozof, rozhľadený sociálny vedec európskeho formátu. Pôsobí ako riaditeľ Centra globálnych štúdií, spoločného pracoviska Filozofického ústavu Akadémie vied ČR a Filozofickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe. Zameriava sa na sociálnu a politickú filozofiu, politologickú a sociologickú teóriu a, ako to už prezrádza jeho funkcia, na globálne štúdiá. Uskutočňuje kritickú analýzu vzorcov zneuznania rozličných sociálnych skupín a skúma sociálnu a politickú nespravodlivosť. Rozvíja normatívne alternatívy v tejto oblasti a študuje vzťahy medzi kultúrami a globálnou civilizáciou. Na túto tému napísal viacero publikácií a mnoho štúdií. Spomedzi jeho kníh spomenieme individuálnu monografiu Od zneuznání ke spravedlnosti. Kritická teorie globální společnosti a politiky (2011) a kolektívnu monografiu Etika sociálních konfliktů (2012). Prednášal na mnohých univerzitách v zahraničí, či už to bolo v krajinách Európskej únie, v Spojených štátoch, Rusku, Číne, Indii, Indonézii, južnej Kórei, Brazílii, Čile, na Novom Zélande a v ďalších štátoch. Koncom januára 2014 mal jeden z hlavných referátov na medzinárodnej konferencii Beyond Capitalism – from Theory to Practice (Po kapitalizme – od teórii k praxi), ktorá sa konala na pôde Európskeho parlamentu. Pod jeho organizačným vedením si získali výborný zvuk doma aj vo svete lokálne i medzinárodné konferencie, v posledných rokoch najmä na tému sociálnej zmeny, konkrétne revolúcie a transformácie. Nedávno sa uskutočnila v Bratislave prezentácia novej knihy tzv. pražskej školy kritickej teórie s názvom Kritická teorie společnosti: český kontext, ktorej je Marek Hrubec editorom aj spoluautorom. Pri tejto príležitosti sme ho požiadali o rozhovor.

PAVOL DINKA: Pán Hrubec, ide už o päťdesiatu knihu v edícii Filosofie a sociální vědy. Vyšli v nej diela takých mysliteľov, ako sú Jürgen Habermas, Axel Honneth, Nancy Fraserová, Charles Taylor, William Robinson atď… Ako by ste charakterizovali toto jubilejné dielo?

MAREK HRUBEC: Často sa stretávame s tým, že ľudia vyslovujú nespokojnosť so stavom politiky a ekonomiky, ale zároveň jedným dychom dodávajú, že nejestvuje nijaká celistvá alternatíva voči súčasnému kapitalizmu. Áno, tvrdia, objavujú sa čiastkové návrhy na sociálne zmeny, ale to je málo – absentujú komplexné pohľady na spoločenský vývoj a ak sa aj objavia, kĺžu iba po povrchu. Politická filozofia a sociológia by mali verejnosť presviedčať o opaku: fakt, že globálny kapitalizmus počas krízy skolaboval a zatiaľ ho nič iné nevystriedalo, je výbornou príležitosťou na sformulovanie spoločenskej alternatívy. Kniha ponúka výklad kritickej teórie spoločnosti v českom jazykovom prostredí s čiastočným presahom aj do slovenského prostredia (z pätnástich autorov sú dvaja Slováci – Ladislav Hohoš a Ľubomír Dunaj) od roku 1989 do dnešných dní. Reflektuje celý rad problémov týkajúcich sa transnacionálnych a globálnych zmien, predovšetkým otázky globálnej nespravodlivosti, politickej ekológie, interkultúrneho a transkultúrneho dialógu, postkolonializmu, feminizmu, občianskej spoločnosti, demokracie, ústavnosti, mediálnych štruktúr, ale do určitej miery nastoľuje i témy staršej kritickej teórie.

P. DINKA: Čo vás inšpirovalo ku koncipovaniu takto poňatého diela? Obsahuje v sebe široké reťazenie závažných politicko-spoločenských, ekonomických a kultúrnych tém, ktoré sú veľmi náročné na spracovanie. Určite nebolo jednoduché dať dohromady toľko kapitol, ktoré by, napriek rôznorodosti názorov, mala spájať ústredná idea.

M. HRUBEC: Kryštalizácia kritickej teórie spoločnosti v našich podmienkach sa vinie už desaťročiami, no intenzívnejšie ju bolo cítiť až v ostatnom štvrťstoročí; niektorí autori pracovali viac-menej oddelene, pričom iba málokto vedel o bohatosti a transdiciplinárnosti jej tematického zamerania a o rozsahu jednotlivých rozborov. V knihe som chcel ukázať, že dnes už existuje rozvinutá alternatíva voči súčasnému hlavnému prúdu sociálneho a politického myslenia, myslenia, ktoré, žiaľ, len potvrdzuje status quo či dokonca legitimizuje regres. Na vyše 700 stranách sme mohli čitateľovi predostrieť široký vejár hodnotení, analýz, syntéz a východísk. Nadväzujeme na kritickú teóriu, ktorá sa začala rozvíjať v Nemecku v tridsiatych rokoch minulého storočia počas svetovej hospodárskej krízy. V minulom roku uplynulo už deväťdesiat rokov (1923), keď vo Frankfurte nad Mohanom založili inštitút neskôr nazvaný Ústav pre sociálny výskum (Institut für Sozialforschung), v ktorom sa začala formovať skupina bádateľov (Max Horkheimer, Herbert Marcuse a Theodor Adorno) pod hlavičkou kritická teória spoločnosti či frankfurtská škola. Svojou sociálnou kritikou kapitalistických, nacistických a stalinských praktík sa stala vo všetkých vplyvných politických režimoch predmetom výrazných sporov. Až tak, že všetci jej členovia museli utiecť pred Hitlerom, najmä do Spojených štátov, kde potom založili Novú školu sociálneho výskumu (New School for Social Research).

P. DINKA: Pokiaľ viem, ani v USA im naplno ruže nekvitli. Podaktorí z nich boli pod sústavným dozorom FBI, a pod tlakom neslávne známeho Výboru pre neamerickú činnosť museli určité časti niektorých spisov prepísať, aby mohli texty vôbec publikovať…

M. HRUBEC: Situácia ani tam nebola ľahká, ale usilovali sa využiť daný priestor na ďalšie rozvinutie svojej kritickej školy. Po vojne sa zväčša vrátili do Nemecka, ale napríklad Marcuse zostal v Spojených štátoch. Pod vplyvom ich myšlienok sa v USA aj v Európe v šesťdesiatych rokoch minulého storočia rozšírili diskusie o možnostiach demokratického socializmu. Na Západe to potom vyústilo do známej študentskej revolty. Študentov najväčšmi ovplyvnil Herbert Marcuse knihou Jednorozmerný človek (1964). Prihlásil sa v nej k revolte, nespoliehal sa pritom len na proletariát ako Marx, ale na komplexnejšie definované spoločenské skupiny, predovšetkým však na marginalizovaných ľudí.

P. DINKA: Ako ovplyvnila frankfurtská škola teoretické myslenie v bývalom Česko-Slovensku?

M. HRUBEC: Kritická teória spoločnosti sa u nás začala väčšmi ujímať v šesťdesiatych rokoch 20. storočia. Najprv prebiehala tvorivá percepcia, ktorá sa zaoberala ambivalentnými aspektmi kultúry, dlhodobými vývojovými tendenciami s orientáciou na patologické prejavy neskorého kapitalizmu, na represívnu desublimáciu, konzumerizmus a podobne.

P. DINKA: Originálne diela sa objavili neskôr, napríklad kniha Karla Kosíka Dialektika konkrétního z roku 1963.

M. HRUBEC: Máte pravdu. Karel Kosík vtedy o svojom teoretickom prístupe napísal, že nie je čistou teóriou, ale tzv. teoretickou kritikou alebo kritickou teóriou. Jeho idey boli významným príspevkom k formulovaniu nového kritického myslenia a konceptu demokratického socializmu. Tieto témy ďalej rozpracúval v esejach z deväťdesiatych rokov. Nedá mi v tejto súvislosti nespomenúť jednu jeho zaujímavú myšlienku súvisiacu s postavením chudobného obyvateľstva na globálnom Juhu: „… môže prísť ku katastrofe – a tá nastane, keď rebeli podľahnú fascinácii z euroamerického spôsobu života a jediným ich cieľom bude zaradiť sa medzi vrchnosť.. prevziať ich zvyklosti a normalitu.“ Kosík tu adresne vystupuje proti agresivite nadnárodného kapitálu a odlišuje ho od jeho starých podôb. Spoločnosť podľa neho nežije s dnešným kapitálom v dobrovoľnom zväzku a v prirodzenej rovnoprávnej koexistencii, naopak, trpí pod jeho čoraz ťažším bremenom.

P. DINKA: Sociálne, politické, kultúrne a ďalšie nespravodlivosti sa odohrávajú v súčasnosti v transnacionálnom a globálnom prostredí, no riešenia sa, žiaľ, dejú v zajatí metodologického nacionalizmu. Tento problém úzko súvisí s potrebnou redefiníciou politického, sociálneho, právneho a ekonomického konceptu uznania, ktorý, vychádzajúc z premís významných teoretikov uznania, najmä kritických teoretikov tretej generácie Axela Honnetha a Nancy Fraserovej, výrazne zaznieva aj v českom teoretickom prostredí. Týka sa to uznania občanov vo vlastnom štáte, ale aj za jeho hranicami… Ako sa pozeráte na tento problém?

M. HRUBEC: Uznanie nezískavajú občania a ani štáty automaticky, raz a navždy. Povedané slovami Hegla, o uznanie treba ustavične bojovať. Honneth a Fraserová tieto jeho myšlienky aktualizujú. A ja k tomu dodávam, ako som to pred dvoma rokmi vysvetlil v knihe o kritickej teórii globálnej spoločnosti a politiky, že v ére globalizmu treba začať presadzovať extrateritoriálne uznanie sociálnych a ďalších práv. Jürgen Habermas, člen druhej generácie kritickej teórie, zase zdôrazňuje (v kontexte Európskej únie) makroregionálnu rovinu, posilňovanie interakcií v nadnárodnom európskom verejnom priestore. Sám kritizuje mnohé nedostatky EÚ, no nepokladá sa za euroskeptika. Nazdáva sa, že nové chápanie Európskej únie by sa mohlo stať prostredníctvom celoeurópskej demokracie adekvátnou odpoveďou na „divokú“ transnacionálnu ekonomiku, ktorá sa ocitla v predchádzajúcich dekádach v chomúte neoliberálnej doktríny. Domnievam sa však, že si to žiada odstrániť demokratický deficit vo viacerých aspektoch a umocniť nielen politickú, ale aj ekonomickú participáciu občanov. To však vyžaduje širší koncept sociálneho, politického a kultúrneho uznania, počínajúc lokálnou, pokračujúc národnou, makroregionálnou a končiac globálnou úrovňou.

P. DINKA: Vízia je to zaujímavá, ale ako ju uskutočniť?

M. HRUBEC: Východisko spočíva v spojení globálnej spravodlivosti s participáciou obyvateľstva, vrátanie interkultúrneho uznania rozličných hodnôt a systémov. Ináč povedané, spoločenská diskusia sa nemôže obmedzovať iba na politické otázky, ale musí zahŕňať sociálnu a kultúrnu dimenziu. Platí to pre prax aj teóriu všeobecne, na príklade filozofie to pekne vyjadril mexický filozof Enrique Dussel: „V 21. storočí by sme sa mali väčšmi zaoberať uznaním a uvedomením si významu, hodnôt a dejín všetkých čiastkových filozofických tradícií na planéte (európskej, severoamerickej, čínskej, indickej, arabskej, africkej, latinskoamerickej atď.). Toto storočie bude v dejinách filozofie prvým obdobím, keď sa rôzne filozofické tradície otvoria autentickému a rovnoprávnemu dialógu.“

P. DINKA: V tejto súvislosti mi prišlo na um, že v českom filozofickom prostredí vyvolala veľkú diskusiu kniha Interkulturní dialog o lidských právech. Čo zaujímavé priniesla?

M. HRUBEC: Kniha kladie jednak dôraz na rešpektovanie plurality kultúr a jednak ukazuje, akým spôsobom možno prostredníctvom interkultúrneho dialógu docieliť transkultúrny konsenzus, zhodu na určitých univerzálnych hodnotách naprieč jednotlivými kultúrami. Aj z tohto dôvodu som do spomínanej knihy zaradil nielen európskych autorov, ale aj čínskych, islamských a podobne.

P. DINKA: Spomínali sme akceptáciu uznania v medzinárodnom meradle. Nemyslíte si, že extrateritoriálnu reguláciu transnacionálnych ekonomík a medzinárodných finančných aktérov by mali štáty uplatňovať pomocou právnych mechanizmov usmerňujúcich činnosť „ich“ transnacionálnych organizácií v iných štátoch?

M. HRUBEC: Presne tak. Je nevyhnutné vytvoriť zásadné právne vzťahy medzi domovskými štátmi a transnacionálnymi aktérmi, ktoré vymedzia hranice zodpovednosti medzi oboma stranami. Ukazuje sa však, že jednotlivé krajiny nemajú na také niečo dostatok síl. Zneuznané osoby a skupiny vytvárajú preto veľký tlak na zriadenie nadnárodných regulačných nástrojov, ktoré by zabezpečili sociálnu spravodlivosť v regionálnom aj globálnom meradle. Zdá sa, že práve týmto smerom sa v súčasnosti uberá dlhodobá dynamika historického vývoja uznania: od zneuznania na národnej a medzinárodnej úrovni k uznaniu na nadnárodnej rovine v regionálnom a globálnom rozmere, a to najmä reflektovaním situácie marginalizovaných, vykorisťovaných, prekarizovaných, nezamestnaných atď. Znamená to veľmi starostlivo a jemne identifikovať odpor extrémne chudobných v rozvojovom svete, ktorý zostáva mimo hlavnú pozornosť teórií aj médií –, tie sa sústreďujú nanajvýš len na verejný protest v západných krajinách. Na margo toho kalifornský sociológ William Robinson v knihe Teória globálneho kapitalizmu konštatuje: „Globalizácia dnes obmedzuje alebo úplne likviduje schopnosti jednotlivých štátov regulovať akumuláciu kapitálu a získavať výnosy, a tým celosvetovo vyhrocuje protiklad medzi bohatou menšinou a chudobnou väčšinou. Táto eskalácia protirečení vyúsťuje do nového sociálneho apartheidu, ktorý prekresľuje hranice podľa nového sociálneho kľúča.“ A doterajší výsledok? Národné vlády sa usilujú prispôsobiť požiadavkám transnacionálnych korporácií a lákajú kapitál poskytovaním daňových prázdnin, budovaním priemyselných zón a ďalšej infraštruktúry za peniaze daňových poplatníkov. Treba sa však pýtať, kam až siaha hranica, za ktorou ľudia povedia takému zneuznaniu dosť.

P. DINKA: Boj o uznanie sa v súčasnej zložitej a napätej atmosfére v medzinárodných vzťahoch často spája so spormi medzi kultúrami a civilizáciami. Osobitne vypuklo sa to javí po 11. septembri 2001. V čom, podľa vás, spočívajú príčiny vyhrocovania tejto situácie?

M. HRUBEC: V pozadí konfliktov často stojí najmä ekonomický a politický zápas o surovinové zdroje a o sféry vplyvu. Pravda je i to, že niekedy ide o obrannú reakciu proti pozostatkom koloniálnych režimov a globalizačnej rozpínavosti. Súvisí to aj s úsilím Číny, Indie a Brazílie vymaniť sa z marginálneho postavenia rozvojových krajín a s revitalizáciou Ruska. Celková situácia sa vyznačuje snahou o redefiníciu ekonomického, politického a kultúrneho uznania jednotlivých aktérov súčasnej globálnej konštelácie a o prechod od unipolarity k multipolarite a transpolarite. Dynamicky sa rozvíjajúce krajiny a celé makroregióny vedú boj o uznanie svojej vlastnej islamskej, konfuciánskej či inej verzie modernizácie, ktorú nechcú redukovať na vývoj, ktorým doposiaľ prešiel Západ. Žiada si to interkultúrny dialóg, prekonávanie modernizovaného barbarstva, nanútenej individualizácie, mierotvorné úsilie spojené s prehlbovaním politickej a sociálno-ekonomickej demokracie.

P. DINKA: Načrime teraz do iného súdka a uveďme konkrétny príklad. Vo svojich filozofických úvahách sa zaoberáte aj otázkami všeobecného základného príjmu. Dokonca ste vydali knihu spoločne s hlavným teoretikom tejto problematiky Phillipe Van Parijsom s názvom Všeobecný základní příjem a s podtitulom Právo na lenost, nebo na přežití. Okrem toho vlani prebiehala medzi občanmi Európskej únie informačná, diskusná a petičná akcia s cieľom zaradiť túto tému na rokovanie Európskej komisie a Európskeho parlamentu. Tak čo, ide o právo na lenivosť či na prežitie?

M. HRUBEC: Všeobecný alebo nepodmienený základný príjem je výborným príkladom opatrení, ku ktorému dospela súčasná civilizácia. Za posledných 150 rokov priniesla priemyselná a postindustriálna éra veľkú mechanizáciu a automatizáciu výroby a služieb; zároveň s tým sa vynorilo nemálo sociálnych konfliktov súvisiacich s nespravodlivým a nerovnomerným rozdeľovaním vyprodukovaného zisku. Kde hľadať východisko? Jedným z možných opatrení je zavedenie všeobecného základného príjmu, čiže finančnej dávky, ktorú by mal bez akýchkoľvek podmienok dostávať každý občan od štátu alebo väčšej územnej organizácie, povedzme od Európskej únie. Vo všetkých krajinách EÚ má každý občan právo na život a právo na dôstojný život, žiaľ, často toto právo zostáva iba na papieri. Preto toľko diskusií o všeobecnom základnom príjme! Debatovali a budú o ňom aj naďalej debatovať desiatky miliónov Európanov, vrátane Švajčiarov, myšlienka sa rozšírila aj do južnej Afriky, Indie a na ďalšie miesta sveta. Napríklad na Aljaške sa stal všeobecný základný príjem už realitou. Možno to pokladať za revolučnú transformáciu. Niečo podobné predstavuje aj participatívny rozpočet, ďalej posilňovanie správy verejného vlastníctva občanmi na všetkých úrovniach a prehlbovanie prvkov ekonomickej demokracie.

P. DINKA: Začnem parafrázou myšlienky klasika: revolúciou sa uskutoční filozofia a filozofia potom zanikne. Niektorí teoretici tvrdia, že okamih na uskutočnenie filozofie sa už premeškal. Viem, že pripravujete aj so slovenskými kolegami knihu na tému Revolúcia alebo transformácia? Čo teda?

M. HRUBEC: Klasická teória revolúcie v 19. storočí predpokladala priamočiarejšie riešenie, zatiaľ čo realita 20. storočia sa ukázala byť komplexnejšia a dlhodobejšia – najmä z hľadiska hľadania východísk. Filozofia a sociálne vedy zohrávajú významnú úlohu pri identifikácii nespravodlivosti, poznávaní stavu spoločnosti a pri formulovaní žiaducich sociálnych zmien, nech už budú mať podobu transformácie alebo revolúcie. Dejiny sa nekončia, ako sa nazdával Francis Fukuyama. Revolúcie roku 1989 sa vysvetľujú predovšetkým vo vzťahu k strednej a východnej Európe ako „dobiehajúce“ revolúcie – ponímané z aspektu minulých interpretácií. Oveľa dôležitejší je však vzťah týchto revolúcií k celému svetu – ich výsledkom bola totiž expanzia globálneho kapitalizmu, ktorý sa od rokov 2007 – 2008 dostal do hlbokej krízy.

P. DINKA: Ako tejto krízovej situácii, vzhľadom na sociálne zmeny, porozumieť? Ako z nej von?

M. HRUBEC: Od druhej svetovej vojny môžeme v západných krajinách pozorovať úsilie o inštitucionalizáciu krízy, o inštitucionálne zvládnutie celého radu jej aspektov. Viedlo to fakticky k menej intenzívnym, ale dlhodobým krízovými tendenciám, čo umožňuje zmierňovať ich dramatickosť. Na jednej strana je výhoda, že až tak drasticky nezasahujú nízko a stredne príjmové skupiny obyvateľstva, no na druhej strane sa tým odďaľuje revolučné riešenie problémov. Revolučné v tom zmysle, že pôjde o zásadné obsahové zmeny (nielen rýchle – tie ešte nezaručujú kardinálny obrat, ako sa to napríklad ukázalo v Egypte a v niektorých ďalších prípadoch tzv. revolúcií arabskej jari), ktoré nastolia spravodlivejší spoločenský poriadok. Netreba však čakať so založenými rukami, odpor kapitálu totiž umocňuje potenciál, ktorý možno označiť ako revolučnú transformáciu: postupným legitímnym spôsobom dosiahnuť zásadné (revolučné) zmeny v súčasnom systéme, ktoré sa stanú piliermi budúceho spravodlivejšieho spoločenského usporiadania.

(Uverejnené v Literárnom týždenníku 11 – 12/2004 z 26. marca 2014)

Foto: Emil Polák