Kto môže ovládať súčasný kapitalistický svetový poriadok?
V rozdelenom a nebezpečnom svete, musíme naučiť nové veľmoci spôsobom
Slavoj Žížek,
The Guardian, Utorok 6. máj 2014
Poznať spoločnosť neznamená iba poznať jej výslovné pravidlá. Treba aj vedieť ako ich používať, kedy ich používať, kedy ich porušovať, kedy odmietnuť ponuku a kedy sme vpodstate donútený spraviť niečo, avšak predstierať, že to bola slobodná voľba. Zvážte paradox, napríklad, ponúk ktoré majú byť odmietnuté. Keď ma do reštaurácie pozve bohatý strýko, obaja vieme, že on bude platiť, napriek tomu musím aspoň naoko trvať na tom, že si to rozdelíme; predstavte si moje prekvapenie, ak by môj strýko jednoducho odpovedal: „Dobre teda, plať ty!“
V dobe krátko po páde Sovietskeho zväzu, v rokoch Jeľcinovej vlády v Rusku, tu bol podobný problém. Napriek tomu, že právne záväzky boli známe a poväčšine rovnaké ako v Sovietskom Zväze, zložitá sieť nepísaných pravidiel, ktorá udržiavala celú spoločenskú štruktúru, sa rozpadla. Ak ste v Sovietskom Zväze chceli lepšiu zdravotnú starostlivosť alebo nové ubytovanie, ak ste mali sťažnosť voči autorite, boli predvolaný k súdu alebo chceli aby sa vaše dieťa dostalo na najlepšiu školu, vedeli ste čo treba spraviť. Vedeli ste, komu dať úplatok a čo môžete alebo nemôžete urobiť. Po páde Sovietskeho Zväzu bol jedným z najfrustrujúcejších aspektov bežného života pre obyčajných ľudí fakt, že tieto nepísané pravidlá boli výrazne narušené. Ľudia jednoducho nevedeli ako reagovať, ako sa postaviť k jasným zákonným nariadeniam, čo mohlo byť prehliadané a kedy fungovali úplatky. (Jednou z úloh organizovaného zločinu bolo sprostredkovať niečo ako náhradné zákony. Ak ste mali malú firmu a zákazník vám dlhoval peniaze, obrátili ste sa na svojho mafiánskeho ochrancu, ktorý sa o problém postaral, vzhľadom k tomu, že štátny systém nebol efektívny.) Stabilizácia spoločnosti za Putina prebehla najmä vďaka zavedeniu a pochopeniu týchto nových nepísaných pravidiel. Teraz opät väčšina ľudí chápe túto novú sieť spoločenských vzťahov.
V medzinárodnej politike sme ešte nedosiahli túto úroveň. V 90-tych rokoch bol vzťah medzi Ruskom a západnými mocnosťami definovaný tichým paktom. Západné mocnosti sa k Rusku správali ako k veľmoci za podmienky, že Rusko tak nebude vystupovať. Ale čo ak osoba ktorá mala ponuku odmietnuť, ju prijíme? Čo ak Rusko začne vystupovať ako veľmoc? Podobná situácia je katastrofická, ohrozujúca celú existujúcu sieť vzťahov, tak ako sa to stalo päť rokov dozadu v Gruzínsku. Unavené z pozície formálnej veľmoci, Rusko zrazu začalo vystupovať ako veľmoc skutočná.
Ako k tomu prišlo? „Americké storočie“ skončilo, dostali sme sa do doby, kedy sa formujú viaceré centrá svetového kapitalizmu. V USA, Európe, Číne, snáď aj v Latinskej Amerike, sa kapitalistické systémy vyvinuli so svojimi špecifickými odchýlkami: USA s neoliberálnym kapitalizmom, Európa s tým, čo zostáva z tzv. welfare state, Čína s autoritatívnym kapitalizmom, latinská amerika s populistickým kapitalizmom. Po neúspešných pokusoch USA ustanoviť sa ako jediná veľmoc, svetový policajt, vznikla potreba ustanoviť pravidlá styku medzi týmito lokálnymi centrami, týkajúce sa ich sporných záujmov.
Toto je dôvod, prečo môžu byť tieto časy nebezpečnejšie ako sa zdá. Počas studenej vojny boli pravidlá jasné, garantované politikou zaručeného vzájomného zničenia veľmocí. Keď Sovietský Zväz porušil tieto pravidlá inváziou do Afganistanu, draho zato zaplatil. Vojna v Afganistane bola začiatok jeho konca. Dnes sa staré a nové veľmoci skúšajú, snažia sa zaviesť ich vlastné verzie svetových pravidiel, skúšajúc ich na rôznych zástupných bojiskách, ktoré sú samozrejme iné malé národy a štáty.
Karl Popper pochválil vedecké testovanie hypotéz, tvrdiac, že tak umožňujeme zomrieť našej hypotéze namiesto nás. Pri dnešnom testovaní je ubližované malým národom namiesto veľkých, najskôr Gruzínsko, potom Ukrajina. Hoci oficiálne argumenty sú vysoko morálne, týkajúce sa ľudských práv a slobôd, skutočná podstata hry je jasná. Udalosti na Ukrajine sa podobajú tým v Gruzínsku, druhá časť, ďalšia úroveň v geopolitickom boji o nadvládu v neregulovanom, decentralizovanom svete.
Rozhodne je čas naučiť veľmoci, staré aj nové, dobrým spôsobom, ale kto to spraví? Toto samozrejme zvládne iba nadnárodná entita, viac ako 200 rokov späť, Immanuel Kant videl potrebu pre ustanovenie nadnárodného právneho poriadku založeného na vzostupe celosvetového spoločenstva. V jeho vízií večného mieru napísal: „Keďže sa rozvinula užšia či širšia komunita ľudí tak, že porušovanie práv na jednom konci sveta je cítiť aj na druhom, myšlienka zákona svetového občianstva vôbec nieje prehnaná“.
Toto nás však vedie k „hlavnému protirečeniu“ nového svetového poriadku (ak môžeme použiť tento starý maoistický výraz): nemožnosť vytvoriť svetový politický poriadok, ktorý by korešpondoval svetovej kapitalistickej ekonomike.
Čo ak, zo štrukturálnych dôvodov a nie iba kvôli empirickým obmedzeniam, nemôže existovať celosvetová demokracia, či zastupiteľská svetová vláda? Čo ak svetová tržná ekonomika nemôže byť priamo organizovaná, tak ako liberálna demokracia s celosvetovými voľbami?
V dnešnej dobe, dobe globalizácie, platíme za toto „hlavné protirečenie“. V politike sa vrátili rokmi overené fixácie na najmä etnické, náboženské a kultúrne indentity. Naša predpoveď je založená na tomto probléme: svetová voľná cirkulácia komodít je sprevádzaná rastúcou separáciou v spoločenskej oblasti. Od pádu Berlínskeho múru a vzostupu svetového trhu sa všade začali objavovať nové múry, oddelujúce ľudí a ich kultúry. Možno práve na vyriešení tohoto napätia závisí samotné prežitie ľudstva.
