Nepokoje v Bosne, tentokrát bez etnického podtónu
The Guardian, pondelok 10 február 2014
Minulý týždeň horeli mestá v Bosne a Hercegovine. Všetko začalo v Tuzle, meste s moslimskou majoritou. Protesty sa ďalej rozšírili do hlavného mesta, Sarajeva, a Zenice, ale aj Mostaru, domovského mesta veľkej časti chorvástkeho obyvateľstva a Banja Luky, hlavného mesta srbskej časti Bosny. Tisícky rozzúrených demonštrantov okupovali a zapalovali vládne budovy. Hoci sa situácia následne upokojila, vo vzduchu stále cítiť napätie.
Tieto udalosti dali vzniknúť konšpiračným teóriám (napríklad, že protesty zorganizovala srbská vláda za účelom zvrhnutia bosnianskeho vedenia), ale každý ich môže s kľudom ignorovať, keďže je jasné, že čokoľvek sa za tým skrýva, zúfalstvo protestujúcich je skutočné. Človek je v pokušení parafrázovať Mao Ce-tungov slávny výrok: v Bosne je chaos, situácia je znamenitá!
Prečo? Pretože požiadavky protestujúcich nemohli byť jasnejšie – pracovné príležistosti, šanca na slušný život, koniec korupcie – tie zmobilizovali ľudí v Bosne, krajine, ktorá je v posledných desaťročiach synonymom pre zúrivé etnické čistky.
V minulosti boli jedinými masovými protestami v Bosne a bývalých krajinách Juhoslávie protesty etnicky alebo nábožensky motivované. V polovici roku 2013 boli v Chorvátsku zorganizované dva verejné protesty, v krajine ktorú silno zasiahla ekonomická kríza, s vysokou nezamestnanosťou a hlbokým zúfalstvom: odbory sa snažili zorganizovať zjazd na podporu práv pracujúcich, zatial čo pravicový nacionalisti odštartovali protestné hnutie proti používaniu azbuky na verejných budovách v mestách so srbskou menšinou. Prvá iniciatíva zhromaždila na námestí v Záhrebe pár stoviek ľudí; druhá zmobilizovala stotisíce, tak ako skoršie fundamentalistické hnutia proti sobášom homosexuálov.
Chotvátsko nieje výnimkou: od Balkánu po Škandináviu, od USA po Izrael, od strednej Afriky po Indiu, nová doba temna sa blíži, s rastúcimi etnickými a náboženskými vášňami a ustupujúcimi osvietenskými hodnotami. Tieto vášne sa vždy skrývali v pozadí, nové je ich neskrývané a trúfalé prejavovanie.
Čo by sme teda mali robiť? Mainstreamoví liberáli nám tvrdia, že keď sú základné demokratické hodnoty ohrozované etnickými alebo náboženskými fundamentalistami, musíme sa všetci spojiť za liberálno-demokratickou agendou kultúrnej tolerancie, zachrániť, čo sa dá a odstaviť bokom nádeje na radikálnejšiu spoločenskú zmenu. Naša úloha, hovoria, je jasná: Musíme si vybrať medzi liberálnou slobodou alebo fundamentalistickým útlakom.
Avšak keď sa nás pýtajú (čisto rétoricky) otázky ako napríklad „Chcete aby boli ženy vylúčené z verejného života?“ alebo „Chcete aby bol každý kritik náboženstva potrestaný smrťou?“, čo by nás malo robiť podozrievavými, je už samotná zjavnosť odpovede. Problémom je, že taký zjednodušujúci liberálny univerzalizmus už dávno stratil svoju nevinnosť. Konflikt medzi liberálnym zhovievavosťou a fundamentalizmom je v skutoćnosti zdanlivým konfliktom – zakliaty kruh oboch pólov generujúci a predpokladajúci jeden druhého.
Čo Max Horkheimer povedal o fašizme a kapitalizme v 30-tych rokoch (že tí, ktorí nechcú hovoriť kriticky o kapitalizme, by sa mali zdržať aj kritiky fašizmu) je použiteľné aj na dnešný fundamentalizmus: tí, ktorí nechcú hovoriť kriticky o liberálnej demokracií, by sa mali zdržať kritiky náboženského fundamentalizmu.
Reagujúc na opis marxizmu ako „islamu 20. storočia“, Jean-Pierre Taguieff napísal, že sa začína ukazovať, že islam je „marxizmom 21. storočia“ pokračujúc, po ústupe komunizmu, v jeho ostrom antikapitalizme.
Avšak nedávne zmeny v moslimskom fundamentalizme môžu byť považované za potvrdenie starého vyhlásenia Waltera Benjamina, že „každý vzostup fašizmu nesie svedectvo o neúspešnej revolúcií“. Vzostup fašizmu je, inými slovami, zlyhanie ľavice a zároveň dôkaz, že tu bol revolučný potenciál, nespokojnosť, ktoré ľavica nedokázala zmobilizovať. Neplatí snáď to isté pre dnešný takzvaný „islamofašizmus“? Nieje vzostup radikálneho islamizmu priamo prepojený s vytrácaním sekulárnej ľavice z moslimských krajín?
Afganistan je vykreslovaný ako krajne islamistická krajina, no 40 rokov späť to bola krajina so silnou sekulárnou tradíciou, vrátane komunistickej strany, ktorá sa dostala k moci nezávisle od Sovietskeho Zväzu.
Práve v kontraste s týmto pozadím by mal človek chápať najnovšie udalosti v Bosne. Na jednej z fotiek z demonštrácií vidíme účastníkov mávať bok po boku troma vlajkami: Bosnianskou, Srbskou a Chorvátskou vyjadrujúc tak ochotu ignorovať etnické rozdielnosti. Skrátka, máme dočninenia s rebeliou proti nacionalistickej elite. Obyvatelia Bosny nakoniec pochopili, kto je ich pravým nepriateľom, nie ostatné etnické skupiny, ale ich vlastný vodcovia, ktorí sa tvária, že ich ochraňujú pred inými. Je to ako keby staré, mnohokrát zneužívané Titovské motto „bratstvo a jednota“ Juhoslávskych národov získalo novú vážnosť.
Jedným z cieľov demonštrantov bola administratíva EU, ktorá dohliada nad chodom Bosnianskeho štátu, presadzujúc mier medzi troma národmi a poskytujúc podstatnú finančnú pomoc, ktorá umožňuje fungovanie štátu. Môže to znieť prekvapivo, keďže ciele demonštrantov sú nominálne rovnaké ako ciele Bruselu, prosperita a koniec etnickým nepokojom a korupcií. Avšak spôsob, akým EU spravuje Bosnu, upevňuje rozdelenie: jedná s nacionalistickými elitami ako s privilegovanými partnermi a sprostredkúva vzájomné jednania.
Bosniansky incident potvrdzuje, že človek nemôže skutočne predísť etnickým vášniam zavedením liberálnej agendy: demonštrantov spojila akútna potreba spravodlivosti. Ďalším a zároveň najzložitejším krokom, by bolo zorganizovať protesty do nového sociálneho hnutia, ktoré by ignorovalo etnické rozdiely a usporiadať ďalšie protesty – dokázali by ste si predstaviť rozzúrených Bosniakov a Srbov demonštrujúcich spoločne v Sarajeve?
Aj keby protesty postupne stratili na sile, ostanú krátkym zábleskom nádeje, niečo ako spriatelenie nepriateľských vojakov v zákopoch prvej svetovej vojny. Pravé emancipačné akcie vždy vyžadujú takéto opomenutie konkrétnych identít.
To isté platí aj pre nedávnu návštevu dvoch členiek skupiny Pussy Riot v New Yorku, vo veľkej gala show boli predstavené Madonnou za prítomnosti Boba Geldofa, Richarda Gerea, atď., starej známej ľudskoprávnej party. Čo mali spraviť, bolo vyjadrienie podpory Edwardovi Snowdenovi, aby tak potvrdili, že Pussy Riot a Snowden sú súčasťou rovnakého globálneho hnutia. Bez týchto gest, ktoré spájajú to, čo sa v našej každodennej skúsenosti zdá nespojiteľným (moslimovia, Srbi a Chorváti v Bosne; Tureckí sekularisti a antikapitalistický moslimovia v Turecku, atď.), budú protestné hnutia vždy manipulované nejakou veľmocou v jej boji proti inej veľmoci.
